Na jeden večer vo februári 2000 bolo ohlásené úplné zatmenie mesiaca, ktoré som sa rozhodla pozorovať. Videla som ho asi do polovice zatmievania a keďže úplné malo byť o 20.50, išla som s Gaiou domov, že jej spravím večeru a v ten čas pôjdeme zase von, pretože okná máme na nesprávnu stranu.

Po dlhšom čase mala Gaia zas na večeru svoje obľúbené varené mäsko s cestovinou a veru s chuťou sa do toho pustila a ja som si zatiaľ spokojne hovela v kuchyni na válende (či podľa slovenského pravopisu "hovníku"). Aby som to úplné zatmenie stihla v pravý čas, nechcela som čakať, kým Gaia vyprázdni celú misku, a tak som sa šla v predstihu do chodby obliecť a obuť, a že v chodbe na Gaiu počkám.  
Tá keď zdvihla hlavu z misky, práve som vchádzala z chodby do kuchyne. V tú ranu sa Gaia na mňa vyrútila s mohutným štekotom, že nech som cudzí človek tak od strachu si asi nakladiem do "gatí". Stihla som však na ňu včas zrúknuť a tak sa zháčila a neskočila, ale ešte chvíľu na mňa tak neveriacky pozerala.

Vtedy som si uvedomila, že ona bola do svojej večere natoľko zabratá, že vôbec nezaregistrovala, kedy som jej prešla 20 cm za zadkom do chodby a zrejme stále bola v domnení, že sa vyvaľujem na válende pred telkou. Preto, keď zbadala oblečeného človeka vo vetrovke v našej chodbe, považovala to za votrelca.

Gaii trvalo dobrých 15 sek, kým si to v hlave zrovnala a dala za pravdu svojim zmyslom, že som to naozaj ja a konečne mierne pokrútila chvostom asi tak, že "síce vôbec nechápem, ako si sa do tej chodby dostala, ale keď už si oblečená, tak dobre, idem von".

Zatmenie bolo celkom zaujímavé, stálo za tú prechádzku a aspoň som si vyskúšala, v akej situácii by sa ocitol nevítaný návštevník v našom byte.

Každopádne vám však želám, aby ste sa podobným zážitkom s vlastnými psami radšej vyhli.

späť na príbehy