Prvý sneh

Neprešli ani dva týždne a 7.-9. októbra sme si dali rande s Chiarou a Ibizou v Ždiari pod Vysokým Tatrami. V piatok sme sa na chate zliezali za dosť intenzívneho dažďa a psychicky sme sa chystali na to, že celý víkend presedíme na chate pri grilovaných klobáskach a fľaške niečoho dobrého. Aké bolo naše prekvapenie, keď sme sa ráno zobudili do krásneho dňa s prvým snehovým popraškom. Baby to hneď bežali preskúmať. Cortina a Fidži už samozrejme vedeli o čo ide, ale pre Ibizku (doma familiárne nazývanú Ibištek) to bol prvý sneh v jej živote.

V tieni za chatou nebol sneh až taký pôsobivý, zato na vrcholoch Tatier bol nádherný. Po včerajšom daždi nebolo ani chýru ani slychu, slnko sa opieralo do zasnežených tatranských štítov a ja som od nich nemohla oči odtrhnúť. Ešte teraz, keď si pozerám fotky, som nimi fascinovaná. Pre tých, čo chodia do Tatier pravidelne a často lyžovať, možno nie je pohľad na zimné Tatry ničím výnimočným. Ale pre nás, čo sme v priebehu 14 dní prešli z horúcich morských pláží do zimných hôr, to bol úžasný zážitok.

Raňajky

V Ždiari sme mali prenajatú jednu chatu len sami pre seba. Bolo to super, psiská mali raj, pri všetkom nám asistovali a samozrejme hlavne pri jedle. Riadne sme sa všetci posilnili a vydali sa na spoločný výlet do prírody.
 

Náhradný výlet

Hlavným bodom programu celého víkendu mal byť výlet na Morské oko. Bola som tam ako dieťa a celkom som sa tešila, že si urobíme peknú prechádzku a budem si môcť oživiť svoje spomienky. Vo Vysokých Tatrách sa už môže chodiť so psom takmer všade, len musí byť na vodítku. Tak sme išli na istotu. No to, čo platí na slovenskej strane Tatier, neplatí na poľskej. Hneď pri parkovisku bola obrovská tabuľa, skoro ako bilbord, že do celých poľských Tatier je vstup so psom zakázaný. A tak sme si museli narýchlo nájsť náhradný výlet.

Spoločne sme kukli do mapy a hľadali niečo krátke, pretože kopu času sme už stratili raňajším híkaním nad prvým snehom a druhú kopu času sme stratili pokusom ísť na Morské oko. Tak sme si vybrali prechádzku k horárni pod Muráňom. Cesta bola asfaltová, čo mňa ani moje nohy vôbec netešilo, ale psiskám to bolo jedno, lebo aj tak väčšinu času behali na voľno. Krásne divadlo nám robili oblaky a slnko. Fotili sme, čo to dalo. Ak na niektorých fotkách zbadáte nejakého čudného hovawarta, vedzte, že je to weimarský stavač Gary Tigrie oko, náš kamarát z cvičáku.

Grilovačka

V piatok večer, kým sa všetci poschádzali, som grilovanú večeru robila sama, ale v sobotu som to už s radosťou prenechala chlapskej časti nášho osadenstva. Jarovi s Mariánom sa postávanie okolo grilu celkom zapáčilo. Klobásky upiekli fantastické, hlavne tie morčacie od Čadce. Uňo - ňuňo - mňam. Ešte aj na druhý deň ráno sme ich raňajkovali.

Večerná pohoda
 
Večer sme si labúžili v spoločenskej miestnosti, kde bol dostatok kresiel, ušlo sa aj každému psovi. Predsa nebudú polihovať na zemi :-)) Na fotkách nie je problém identifikovať Geryho, Chiaru a Cortinu. Ale rozoznať Fidži a jej dcéru Ibizu nie je vôbec ľahké. Keď sa človek prizrie lepšie, vidí rozdiely. Ibiza má tmavšie oči a keď sa vyškerí, ešte má pár mliečnych zubov. Ale keď spolu behajú, rozoznávame ich len podľa obojka.

Ranná vychádzka

Ráno sa nebo trochu zatiahlo, ale sneh sa našťastie netopil. Psiská sa v ňom šantili hneď od rána. Ibizka musela ísť so svojimi ľuďmi už naobed domov a tak sme zase hľadali kratšiu vychádzku. Doma do mňa hučali, že keď budem v Ždiari, určite sa musím ísť pozrieť na Strednicu, že je odtiaľ krásny výhľad na Tatry. V mape bol ako Strednica označený kopec neďaleko Ždiaru, tak sme sa dohodli, že ideme práve tam. Ponasadali sme do áut a ja som viedla kolónu. Našli sme ideálne parkovisko, vystúpili sme, zapriahli sme psov do postrojov a že ideme na túru. Bola to najkratšia túra v mojom doterajšom živote a to som už absolvovala naozaj všeličo, či už vo Vysokých Tatrách, Malej a Veľkej Fatre a zlezené mám celé Roháče.

Na parkovisku boli totiž smerové tabule s turistickými značkami. Boli tam rôzne trasy, ale smer na Strednicu žiadny. Potom sa prizriem lepšie a vidím, že smer Strednica byť nemôže, pretože miesto na ktorom stojíme je Strednica. Takže do cieľa nášho výletu sme sa nechtiac doviezli autami a čo teraz? Obzerali sme sa okolo seba a vybrali sme sa na jednej z blízkych kopcov, ktorý nebol moc strmý a bol tam dobrý výbeh pre psov. Užili si to všetci, ale Ibiza s Chiarou obzvlášť. Boli si ideálnymi sparingpartnerkami pre psie hry.

Štrbské pleso

Po návrate do chaty a dobrom, vlastnoručne ukuchtenom obede sme sa rozlúčili s Ibizou. Spolu s Chiarou sme sa vydali na Štrbské pleso, kde je tiež celkom príjemná prechádzka. Počasie sa zrazu vyjasnilo a ukázal sa nádherný zimný deň. Fotografi by sa na ňom skutočne zgustli, pretože obloha bola modrá, štíty zasnežené a stromy hrali všetkými jesennými farbami. Keby to maliar namaľovaľ, isto by ľudia tvrdili, že nezodpovedá realite. Ale príroda je najlepší maliar a robí si kde chce čo chce.

Na konci prechádzky okolo Štrbského plesa, odkiaľ je výborný výhľad na Poprad, je aj jedna obrovská skala, ktorú som ihneď identifikovala ako ideálny objekt na fotenie Fidži s tatranskými vrchmi v pozadí. Nápad dobrý, ale skala vysoká, ako tam Fidži vyložím? Dala som jej povel "hop", aby aspoň predné labky vyložila na skalu, že už ju len nejako potlačím. A div sa svete, Fidži vyskočila až hore celkom sama. Šikovnica. Fotky sa skutočne vydarili a už ich mám aj ako pozadie v PC. Iste ich použijem aj pri tvorbe nástenného kalendára na rok 2013.
Na rok 2012 sme to už nestihli, pretože ten máme dávno doma.

Grand hotel Kempinski *****

Zo Štrbského plesa sme plánovali ísť už len rovno domov, ale pred cestou sme mali chuť ešte na kávičku.
A keď už, tak kam inam, než do 5 hviezdičkového hotela Kempinski. Také sú na Slovensku len dva. Hoci sme boli v turistickom oblečení a obutí a k tomu so štyrmi veľkými psami, personál ani na chvíľu nezaváhal a usadil nás v luxusnej reštaurácii. Pre dobrú atmosféru hral klavirista, čašníci vyparádení, lokaji v bielych rukavičkách, paráda. Dali sme si kávu aj s dezertom. Bola na ňom šľahačka. Neviem, či mali psy také hladné oči, alebo sliny na papuli, ale mladý muž sa spýtal, či má doniesť šľahačku aj pre psov. Keď núkajú, ja si veru ruku odtrhnúť nedám a tak si Cortina s Fidži riadne zmlsli na miskách plných čerstvej šľahačky.
Chiara a Gery sa môžu poďakovať svojim páničkom, že utreli hubu na prázdno, lebo povedali, že im šľahačku netreba. A to bola gratis.

Krásny víkend máme za sebou a už sa tešíme na ďalšie stretnutie Kráľovských strážnikov.
To sa uskutoční prvý novembrový víkend 2011.
Reportáž z neho bude tu.

 návrat na úvod do fotoalbumu